Už niekoľko mesiacov bojujem s jednou z mojich tried. Vzájomne sa obviňujeme zo spoločných neúspechov. Že preberáme príliš veľa gramatiky, ale pritom nevieme komunikovať. Lenže keď ich postavím pred komunikačný problém, nevedia zložiť jednu zmysluplnú vetu, lebo sa nenaučili, ako správne vyčasovať dané sloveso. Po poslednej písomke zabudli, kde stojí prídavné meno, alebo že určitý zhluk písmen sa číta týmto spôsobom a jednoducho sa to musíme naučiť. Vždy používam tzv. preteaching (krásny výraz z angličtiny, pre kt. som vo francúzštine vhodný ekvivalent nenašla). Spolu si preberieme vybraný komunikačný jav, slovnú zásobu, pridruženú gramatiku. Necháme si určitý čas na absorbovanie nových informácii a potom sa ich snažím, spolu so žiakmi, precvičovať. V nových, zmenených situáciách. Naposledy sme sa hrali na trhovisko. Žiaci mali za úlohu prísť ku mne - „starej a zvedavej" predavačke a nakúpiť, čo im mama (v tomto prípade ja) napísala na papierik. Vytvorili sme si imaginárnu tržnicu, s cenami za jednotlivý tovar. Cieľ hodiny? Na jednoduchej komunikačnej situácii si mali preopakovať novú slovnú zásobu, pridružený gramatický jav a ja som do toho zakomponovala ešte všetko ostatné, čo sme sa naučili za posledných pár mesiacov - ako zvedavá stará predavačka som sa ich povypytovala na zamestnanie, rodinu, pokecali sme o počasí... A celá moja večerná príprava - práca vo worde, keďže som potrebovala vytvoriť cenníky, nákupné lístky, vyhľadať jednotlivé obrázky na internete, skrachovala na maximálnej nepripravenosti.
Narážam na vlnu nevôle, keď hodím žiakov do neznámej situácie, s ktorou sa ešte nestretli a majú reagovať. Bezradne sa pozerajú na mňa, keď chcem, aby reagovali na neznámy text, bez toho, aby sme si ho preložili. Chcú sa učiť komunikovať, ale keď majú myslieť kreatívne, otŕčajú nos, že oni to nevedia. Neznámy text si chcú najprv preložiť a až potom s ním pracovať. Pripomína mi to spôsob výučby cudzích jazykov spred pár desaťročí, ktorý som ešte sčasti zažila. Keďže do školy som nastúpila presne po páde komunizmu. Týmto smerom sa však ja uberať nechcem. Vzdať sa nemienim a budem s mojou triedou bojovať aj naďalej, prispôsobovať sa ich potrebám. Začínam však o sebe pochybovať a pochybovať o tom, či sa v školskom prostredí dá naučiť cudzí jazyk. Na komunikačnej úrovni. Keď vidím ľudí okolo seba, ako po desiatke rokov strávenej „učením sa" cudzieho jazyka nevedia cudzincovi ani cestu vysvetliť, pýtam sa sama seba, kde je chyba. V nás - učiteľoch?
